MALÍGNA BOLESŤ A UTRPENIE
MUDr. Dušan Broďáni, MUDr. Valéria
Broďániová, NsP Žilina
Čo je to vlastne bolesť? Na túto otázku bolo mnoho pokusov o definície, najlepšie ju vystihuje definícia medzinárodnej spoločnosti pre štúdium a liečbu bolesti. Podľa tejto definície: "Bolesť je nepríjemná senzorická a emocionálna skúsenosť, ktorá sa vzťahuje k aktuálnej alebo potencionálnej poruche tkanív, alebo je to skutočnosť popísaná v termínoch takéhoto poškodenia. Bolesť je vždy subjektívna".
Práca je zameraná na bolesť sprevádzajúcu nádorové ochorenie, bolesť nielen somatickú, ale predovšetkým duševnú. Hovoríme o rakovinovej bolesti, je to zvláštny typ bolesti, ktorá má prvky akútnej i chronickej bolesti, obyčajne sa označuje aj ako dlhotrvajúca alebo návratná akútna bolesť, lebo je spojená s kontinuálnym nociceptívnym stimulom a je ovplyvnená psychologickými faktormi. Často je sprevádzaná anorexiou, úbytkom na hmotnosti, kachektizáciou, netolerovaním záťaže, vyčerpanosťou, beznádejou.
Zvládnutie mnohopočetnej dimenzie rakovinovej bolesti - fyzickej,
psychologickej, sociálnej a duchovnej a súčasné uvedomenie si blízkeho konca –
oprávňuje aj použitie termínu: totálna bolesť.
Je veľmi ťažké vžiť sa do pocitov trpiaceho človeka, zvlášť ak si pacient blízkosť svojho konca uvedomuje. Istota pacienta, že jeho bolesť je benígna vyvoláva aj jej rozdielne vnímanie po každej stránke. Nadobudnutie presvedčenia alebo pocitu, že bolesť sprevádza malígne ochorenie – diametrálne mení subjektívne pocity pacienta, nastupuje okamžite pocit úzkosti a strachu zo smrti – z čoho rezultujú najrôznejšie psychosomatické problémy, pretože v najhlbšom vnútri svojho srdca, v podvedomí dovtedy jestvoval pocit a presvedčenie, že jeho sa to netýka.
”Prečo práve ja?” je prvá otázka, ktorá zachváti myseľ, - a následný pocit krivdy voči ostatnému svetu štartujú bez výnimky celý rad často neznesiteľných pocitov. Ani najsilnejšie osoby sa neubránia vyčerpávajúcim myšlienkam, bezsenným nociam, sebaľutovaniu, bezútešnosti a túžbe zostať v krásnom svete prírody, ktorý dovtedy nevnímal. Ale aj pocitom určitej nádeje, že existuje liek, ktorý ho vylieči. Odstránenie často prítomnej bolesti – je jedným z momentov, ktorý môže umocniť tento pocit a zlepšiť spoluprácu pacient – lekár. Nikdy nesmieme dopustiť, aby utrpenie bolesti viedlo u pacienta k túžbe zomrieť len preto, aby sa bolesti zbavil.
Reakcia na krutú novinu, bolesť somatickú, ale hlavne duševnú, prebieha v určitých, skoro pravidelných fázach, ktoré sú časovo prísne individuálne dimenzované, ako uvádza vo svojich dielach aj Elisabeth Kübler-Rossová.
I.fáza : Zatváranie očí pred skutočnosťou a osamelosťou
II. fáza : Hnev, zloba
III. fáza : Vyjednávanie
IV. fáza : Depresia
V. fáza : Súhlas, zmierenie
Prvá fáza: Zatváranie očí pred skutočnosťou a osamelosťou.
Touto pštrosou reakciou reaguje pacient v prípadoch, že sa pacientovi povedala pravda o jeho ochorení necitlivo, alebo si ju zistil sám. Reaguje želanými myšlienkami: to je určite omyl,... zamenili výsledky.... to nie je možné... ja nie.., pre mňa to neplatí... Snažíme sa o adekvátny kontakt s pacientom a získanie jeho dôvery. Chorý, ktorý vie o blížiacom sa konci, musí si tento koniec občas zapierať, aby vôbec ešte mohol žiť. Nebratie na vedomie ťažkej choroby je akýmsi druhom reflexnej obrany. V danej chvíli nič viac nemôže pacientovi pomôcť psychicky ako skutočné uistenie, že blízki sú pri ňom a že nebude akokoľvek odmietnutý. Vyzveme najbližších príbuzných, ktorí, často nemajú v sebe dosť odhodlania, aby podporili pacienta a tiež ho šetrne pripravovali na zmenu životného štýlu.
V neskorších fázach dochádza u pacienta k akceptovaniu ochorenia a
túžbe, že predovšetkým nebude trpieť. V našich podmienkach, kde spôsob
života a roky materialistického prístupu k životu nenaučili ľudí prijať
pravdu sa ešte dnes úplná pravda o chorobe nehovorí. Je to z obavy nečakanej
reakcie pacienta, ktorá by mohla viesť ku skratovému konaniu
a tragédii. Správna titrácia informácie, pri zvážení všetkých okolností
(osobnosť, vzdelanie, vek, psychika, somatické ťažkosti, očakávanie pacienta )
je hotovým umením. Pacient si navždy! zapamätá každé
slovo, ktoré mu povieme. Nikdy ochorenie nebagatelizujeme v očiach
chorého, ale na patričnej úrovni si nájdime čas na adekvátne vysvetlenie, čím
môžeme pacienta hneď v úvode ukľudniť. Nikdy nehovorme, že situácia je
beznádejná. Vždy sa dá povedať: "Je to vážne, bude to ťažké...". Rozdiel
je v tom, že dôraz je na vážnosti ochorenia a nie na beznádejnosti. V ďalšom
priebehu ochorenia pacienti menia svoj pohľad na ochorenie a striedajú
akceptovanie s odmietaním.
Druhá fáza: Hnev, agresia, zloba
Nasleduje vzápätí po prvej fáze, je spojená s nevraživosťou a závisťou zdravým. Komunikácia s pacientom v tejto fáze je veľmi zložitá a ťažká. Pacient reaguje na mnohé snahy personálu a príbuzných negativisticky. Zloba má svoje logické zdôvodnenie. Každý by bol naplnený hnevom, keby bol náhle vytrhnutý z normálneho života. Rúcajú sa všetky plány, radosť zo života, nastupuje realita obmedzenia doterajšej slobody.
”Zdravie je to najcennejšie, čo máme” – už to nie je
fráza.
Ak sa v tejto fáze pacientovi včas a patrične venujeme, čiastočne sa ukľudní, získa pocit, že sa s ním počíta. Dovolíme mu odreagovať sa, nepohoršujeme sa nad jeho reakciami a rečami. Bohužiaľ, na hnev chorého často reagujeme, akoby jeho správanie bolo jeho ješitnosťou, na ktorú nemá príčinu a právo. Paradoxne opačne redukujeme návštevy a vizity s popudlivým pacientom v snahe vyhnúť sa sporu. Oprávnený, ale aj neoprávnený hnev pacienta je ale potrebné tolerovať. Donútenie nechať o sebe rozhodovať iných, zvlášť u predtým panovačných, sebavedomých a náročných ľudí je tak veľkou zmenou v ich živote, že vedie k zúfalstvu. Tu je namieste vhodná taktika: umožniť pacientovi, aby narušil náš zaužívaný stereotyp práce a aby sme sa prispôsobili jeho potrebám.
Tretia fáza: Vyjednávanie
Je krátkotrvajúca, prchavá fáza, ale pre pacienta je dôležitá. Spolieha sa na ňu ako na pomocníka. Pokiaľ v prvej fáze ochorenia pacient tŕpne a nie je schopný uvedomovať si skutočnosť, respektíve nechce ju poznať, v druhej sa hašterí s Bohom i so svetom, v tretej fáze sa pokúša oddialiť príchod nevyhnutného vyjednávaním – hľadá zázračné lieky, liečiteľov, skúša rôzne diéty.
Skrytý pocit viny, že je trestaný Bohom za svoje činy, vedie k veľkým sľubom a prosbám, často v prísnom utajení pred okolím. Za predĺženie života alebo za uzdravenie je ochotný zmeniť svoj život a zaplatiť čokoľvek. Často sa stáva, že pacient dovtedy bez vierovyznania je ochotný zveriť sa so svojim stavom úzkosti a viny duchovnému. Hlboko veriaci človek prijíma ochorenie a bolesť ako údel, program v Božom pláne a spolupráca s ním je diametrálne odlišná.
V tejto fáze buďme maximálne trpezliví.
Štvrtá fáza: Depresia
Pri opakovaných atakách ochorenia, vracajúcich sa bolestiach, opakovaných hospitalizáciách – apatia alebo zlosť ustupujú pocitu hroznej straty. Jednou z ich je telesná ujma - často po operácii, finančná strata, strata pracovného miesta, pocit viny z nezabezpečenia rodiny, často strata partnera a sklamanie, odcudzenie známych a priateľov. Trpezlivé počúvanie pacienta, pomoc pri urovnaní vzťahov a pomoc pri hľadaní riešení - bude našou správnou reakciou v tejto fáze. Ako veľká je bolesť, keď človek stráca jednu milovanú osobu, a ako je nekonečná bolesť ak stráca všetko čo miloval ?
Piata fáza: Súhlas
Nastupuje v čase, ak je neúprosný koniec života blízko a pacient sa zbavil krutých pocitov a bolesti. Je unavený, slabý, odovzdaný. Komunikácia s ním sa obmedzuje skôr na gestá a dotyky ako na slová. Nezanedbateľná je tu často pomoc aj rodine.